Skleníková farma „Zanjani Nezhad“, ktorú vedie R. Zanjani Nezhad, je jednou z najväčších a najúspešnejších v okrese Saryagash. Nie všetko však dopadlo ľahko a okamžite.
Rustem Ismail oglu už od detstva vie, aké ťažké je zapojiť sa do skleníkového hospodárstva.
Ako mnoho rodín v okrese Saryagash, na dvore bol vždy malý skleník, v ktorom rodičia pestovali kvety, pokiaľ si Rustem pamätá. Samozrejme, deti od malička sa podieľali na pletí aj polievaní. Preto, keď dozrel a vytvoril si vlastnú rodinu, mladý muž pokračoval v rodinnom podniku.
„Najskôr sme použili asi desať hektárov farmy na skleník,“ hovorí R. Zanjani nezhad. — Postavili ho hneď, ako Gorbačov dal povolenie na podnikanie. Bol som vtedy študent, prišiel som pomáhať rodine pracovať v skleníku. Ako mnohí sme pestovali kvety: prvé ruže, a keď sa zem unavila, prešli sme na karafiáty a chryzantémy. Vzal som kvety do Ruska, odovzdal ich vo veľkom. Paralelne s tým získaval skúsenosti v oblasti predaja aj výroby. Experimentoval, čítal, sledoval, ako to robia ostatní. Neskôr sme museli od kvetov upustiť, lebo začali prichádzať zo Západu a nemohli sme konkurovať, lebo boli nové odrody, nové technológie, zabehnutá logistika.
V tých rokoch bolo naopak všetko zatvorené. Potom sa rozhodlo o prechode na produkciu paradajok a uhoriek. Veci išli dobre, bola tu túžba expandovať. Pozemok v tých rokoch bol lacný, kúpil som tri hektáre a začal som pomaly zvládať nový biznis. Bolo to dvetisíc rokov. Spočiatku to bolo veľmi náročné, bolo potrebné postaviť provizórny prístrešok, aby sme boli blízko kupovaného pozemku. Veď vtedy naozaj neexistovali hranice, a tak sa na našu zem neustále zatúlal cudzí dobytok. Vo všeobecnosti bolo potrebné pripojiť svetlo, priviesť cestu. Paralelne sme samozrejme pokračovali v práci v skleníku, pretože na všetko potrebujeme peniaze.“
Rustem začal uplatňovať všetky svoje skúsenosti získané v domácom skleníku na Novej Zemi. A popri tom pokračoval v štúdiu. Veľké váhy si totiž vyžadujú veľa úsilia a nových vedomostí. Všetko som sa naučil za pochodu: pripravovať pôdu a brať pôžičky. Uplynulo teda viac ako 20 rokov práce a získavania nových zručností a skúseností, niekedy trpkých.
„Skleníky som dvakrát prerábal. Najprv som sem presťahoval za desať hektárov tých, čo stáli na pozemku, potom som dostal zvýhodnený úver, nakúpil stavebný materiál za rozumnú cenu od tých, čo zavreli živnosť, dokončili a rozšírili svoju farmu,“ hovorí predseda spolku. skleníková farma. — Spočiatku sa tieto skleníky zdali veľké a potom, keď si zákazníci začali objednávať veľké objemy, zrazu sa ukázali ako malé. Významnú úlohu zohralo aj to, že máme západné technológie. Samozrejme, nie každý ich okamžite prijal s ranou.
Napríklad, keď cudzinci prvýkrát predstavili kvapkovú závlahu, mysleli sme si, že na našej hlinenej pôde to nebude fungovať. Zároveň v tom čase mal tradične každý krík sadeníc dieru. Bolo potrebné prejsť každý rad a naliať vodu do otvoru. Bola to ťažká fyzická práca, okrem toho to zabralo veľa času. Vo všeobecnosti sme sa rozhodli vyskúšať inováciu a ubezpečili sme sa, aká je efektívna. Teraz stačí namontovať nádoby, raz rozložiť hadice do radov a nechať cez ne tiecť vodu. Preto boli pre nich postupne prestavané všetky skleníky.
Potom to boli technológie, ktoré zlepšujú prevádzku vykurovacích kotlov, čo uľahčuje prácu kúrenárov. To znamená, že sme začali neustále využívať niektoré technologické novinky a pomaly expandovať. V tom čase prišlo pochopenie, že je čas prejsť na priemyselné skleníky. V roku 2013 som teda začal stavať svoj prvý priemyselný skleník. Teraz sme už ovládli jeden a pol hektára.
Je jasné, že na dosiahnutie ďalšej úrovne sú potrebné ďalšie financie, pretože všetko si vyžaduje peniaze. Samozrejme, snažíme sa k tomu pristupovať premyslene.
Napríklad na vytvorenie mikroklímy v skleníku je potrebné špeciálne vybavenie. Sú firmy, ktoré dodávajú komplet, ale je to veľmi drahé, preto si tento systém montujeme sami, kupujeme len komponenty. Pokusom a omylom dosiahneme požadovaný efekt s minimálnymi nákladmi. Ale samozrejme, bez ďalších financií sa aj tak nezaobídete.
Nedávno som dostal už tretíkrát zvýhodnenú pôžičku. Tentoraz mi sami zavolali a ponúkli to na rekonštrukciu a rozšírenie za šesť percent na päť rokov. Výborne, veľmi dobrá podpora. Veď máme všeličo. Niekedy, dá sa povedať, mimosezóna so zeleninou. Nevieme, kedy, kde a o koľko skočí napríklad dolár. Ale máme fóliu, kvapkové zavlažovacie systémy, hnojivo - všetko kupujeme za menu. Stáva sa, že nie je možné predať produkty za očakávanú cenu. Vo všeobecnosti sa nezaoberáme implementáciou. Sme výrobcovia. Naše produkty sa odoberajú vo veľkom priamo zo skleníkov a posielajú sa tam, kde to považujú za výhodnejšie: cez Kazachstan alebo do Ruska.
Keďže veľa ľudí sa dnes venuje zelenine, dochádza k sezónnej nadprodukcii, zatvárajú sa hranice z rôznych dôvodov alebo je pandémia. Vo všeobecnosti, ak veci nejdú dobre, aký má zmysel hľadať vinníka? Oveľa produktívnejšie je hľadať nové možnosti rozvoja. Preto, keď sa vzdialime od zeleniny, niekto berie jahody, niekto citróny a my sme sa po získaní skúseností rozhodli opäť vrátiť ku kvetom. Koniec koncov, aby sme mali vždy možnosť „vyplávať“, je potrebné variovať: časť skleníkov necháme pod zeleninou a časť zaberieme kvetmi. Vysadené ruže. Myslím, že to bude fungovať. V Holandsku sú teraz problémy. Na pozadí rusko-ukrajinského konfliktu plyn výrazne zdražel a pestovanie kvetov sa pre nich stalo nerentabilným. Možno tam ešte žiadne pristátia nebudú, ale naše podmienky sú dobré. Tento rok sme sa teda rozhodli preniesť jeden skleník na kvety.
Každý rok plánujeme preniesť jeden skleník na kvety, možno to bude dobré východisko zo situácie. Všetko sa navyše zlepšilo logistikou, objavili sa nové technológie a nové holandské odrody sa dajú bez problémov kúpiť. Objemy rastú. Čoskoro príde čas rozdeliť farmu, pretože som sa zo skúseností naučil: rodine stačia jeden-dva hektáre, inak zo skleníkov nebude návratu. Viem, že niektorí majú tri-päť hektárov, ale načo to je, keď už efektivita nie je rovnaká, neexistuje spôsob, ako kontrolovať pracovníkov, vytvárať vhodné podmienky.
Navyše, ak sa potápa veľká farma, potom je už veľmi ťažké ju zachrániť, ako napríklad Titanic. Oveľa zložitejšie ako malé. Takže variujeme. Hlavne, že máme problémy s robotníkmi. V sezóne ich potrebujeme veľa a mimo sezóny sú nadbytoční, preto najímame len na brigády. Ale keď ich prepustíte do svojich domovov, môže byť veľmi ťažké ich znova pozbierať, keď príde čas. Preto je potrebné všetko spočítať tak, aby pracovníci boli vždy žiadaní, to znamená, že s nami pracovali natrvalo. Aby ste to dosiahli, musíte pestovať rôzne plodiny, brať do úvahy načasovanie ich vegetácie, čas zberu. Potom budú ľudia v skleníku vždy zaneprázdnení, čo znamená, že nebude potrebné najímať a potom prepúšťať.
Pre úspešný rozvoj je samozrejme veľmi dôležitá aj podpora štátu vo forme „dlhých“ peňazí. Áno, štát sa nám snaží poskytnúť takúto podporu, ale podľa mňa to zatiaľ nestačí. Mali sme dotácie, ale tie boli pred pár rokmi zrušené. Na oplátku nám sľúbili zvýhodnené úvery na sedem rokov s dvojročnými dovolenkami, aby sme sa stihli postaviť na nohy. Bol rok 2018. Vtedy nám bola prisľúbená takáto podpora, zrušené dotácie, nebolo poskytnuté zvýhodnené požičiavanie za dohodnutých podmienok. Bohužiaľ, všetky rozhodnutia sa robia na vrchole. Nevidíme ani poslancov, ktorí by sa o nás mali báť.
Domnievam sa, že vo všetkých týchto otázkach by mal byť rozhodujúcim hlasom predovšetkým akim z vidieckeho okresu, ktorý nás všetkých veľmi dobre pozná: kto je pracant, ktorý úver určite splatí a kto by nemal byť dôveryhodný. Práve obec akim by mala urobiť zoznam žiadateľov o štátnu podporu. Žiaľ, akim vidieckeho okresu sa do tohto procesu vôbec nezapája. A tí, ktorí rozdeľujú financie, sú od nás tak ďaleko, že ani netušia, komu sa verejné peniaze rozdeľujú.
Ďalším problémom je kontinuita. Áno, za tie roky sa nám podarilo nazbierať bohaté skúsenosti v skleníkovom hospodárení, no mladí ľudia nechcú prebrať štafetu. A to všetko preto, lebo štát zatiaľ neponúkol žiadnu reálnu podporu, ktorá by v obci mohla nechať nádejných mladých mužov a dievčatá.
Mám napríklad dvoch synov, ktorých som všetko naučil, ale ani jeden z nich nechce pokračovať v rodinnej firme. Ale bolo možné, keď som ma prijal ako garanta, dať im štartovací kapitál od štátu na výstavbu domu a rozvoj podnikania. Profitovať z toho bude napokon každý, keďže už má agronomické vzdelanie a prax. Dodávkou svojich výrobkov na trhy by mohli priniesť obrovské výhody, čím by podporili hospodárstvo.
Ale, bohužiaľ, táto otázka ešte nebola v krajine vyriešená a ako väčšina, pôjdu do miest hľadať lepší život bez toho, aby uplatnili svoje znalosti a schopnosti doma. A po rokoch budem musieť svoju firmu buď predať, alebo prenajať skleníky, keďže svoju firmu nemám na koho previesť.“
R. Zanjani nezhad tiež ľutuje, že v poľnohospodárstve sa už neplánuje. Ak by totiž farmári vopred vedeli, ktoré plodiny by mali byť preferované v každej poľnohospodárskej sezóne, nenastali by sklamania z nadprodukcie.
„Niekedy zasadíme rovnakú plodinu a potom, kvôli jej nadmernému množstvu na trhu, musíme náš tovar predávať za nízku cenu,“ hovorí Rustem. – Preto by bolo dobré, keby takéto plánovanie prevzala napríklad obec akim. Pomohlo distribuovať: komu a čo pestovať, aby ste nestratili. Vo všeobecnosti máme stále veľa problémov... Chcel by som dúfať, že všetky postupne nájdu svoje riešenie.“
Ale bez ohľadu na to, aké ťažkosti sa objavia, práca v komplexe sa nezastaví.
Dnes sadenice uhoriek naberajú na sile v uzavretom areáli farmy „Zanjani Nezhad“. O 20 dní sa začne zber, ktorý potrvá do konca decembra. Potom ich miesto zaujmú paradajky, ktoré budú hotové do začiatku apríla. A paralelne rastú ruže v ďalšom skleníku. Rustem nimi plánuje potešiť ženy 8. marca.
Zdroj: https://yujanka.kz